Keď si spomínam tak cca 25 rokov dozadu, tak najhoršie boli jazyky, ktoré mali príkaz GOTO. Príkaz GOTO, horší ako triedny nepriateľ, mal jediný cieľ, a to zneprehľadniť program a spôsobovať nekonečné slučky. Preto istý profesor navrhol programovací jazyk Pascal, kde mal programátor na nekonečné slučky elegantnejšie príkazy ako DO WHILE a DO UNTIL. :-)
Ja som mal tiež obdobie, keď mi nevyhovoval žiadny programovací jazyk, a preto som sa pokúšal navrhnúť vlastný, v prvej fáze taký, ktorý by skĺboval nevýhody všetkých ostatných jazykov. Možno sa to zdá nelogické, ale práve takýto jazyk by ostatným tvorcom jazykov ukázal, čoho sa majú pri návrhu programovacieho jazyka vyvarovať, akési cimrmanovské „tudy ne, přátelé!“. :-)
Potom som ale skúsil vytvoriť čosi optimalizované, čo by mi uľahčovalo prácu. Začal som ako to býva na programovací jazyk zvykom, jednoduchým programom vypisujúcim „Hallo, world!“. Prijal som jednoduchú zásadu, že čokoľvek, čo programátor napíše do príkazového riadku od jedného CR+LF do druhého CR+LF, čo nebude následnou syntakticko-semantickou analýzou vyhodnotené ako platný výraz nového (ešte vtedy bližšie nezadefinovaného) jazyka, bude považované za string, ktorý sa má jednoducho vypísať na konzolu. Program vyzerá potom nasledovne:
Hello, world!
Toto je najoptimálnejšia verzia tohoto programu zo všetkých jazykov, nevyskytujú sa tam nijaké zložené zátvorky, alebo výrazy ako void, println a pod. proste iba to, čo človek potrebuje. Na ďalšie uľahčenie programátorskej práce som frázu „Hello, world!“ zabudoval priamo do syntaxe jazyka ako pseudopríkaz @H. Za pomoci tohoto superkrátkeho príkazu môže každý programátor kedykoľvek vypísať na konzolu string „Hello, world!“ bez vypisovania Hello, world! :-)
Zdravím FUXOFT a spol. Jano
